Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

 

 Bl. Alexandra da Costová (1904 - 1955) Sviatok: 13. októbra

bl_alexandra_da_costa.jpg
Krátky životopis
Blahoslavená Alexandra da Costová, saleziánska spolupracovníčka, sa narodila 30. marca 1904 v Balasare v Portugalsku. Matka ju spolu s jej sestrou Diolindou vychovávala v kresťanskom duchu. Alexandra zostala doma do siedmich rokov. Potom ju poslali do Póvoa do Varzim do služby v rodine jedného stolára, aby mohla navštevovať základnú školu, ktorá v tom čase v Balasare nebola. Po návrate do Balasara pracovala ako roľníčka. Vďaka svojej veľmi živej, vtipnej a citlivej povahe ju často vyhľadávali jej priateľky.
Ako štrnásťročná vyskočila z okna do záhrady pri ich dome, aby si zachránila svoju čistotu pred žiadostivosťou istých ľudí so zlými úmyslami. Po piatich rokoch, čo si pri tomto páde porušila chrbticu, zostala úplne nehybná. To ju donútilo byť na lôžku viac ako tridsať rokov.
Starala sa o ňu jej staršia sestra. Prosila o milosť uzdravenia, ale Mária jej vyprosila inú milosť – aby dokázala prijať utrpenie a vedela ho obetovať za spásu duší. Účasť na saleziánskej charizme v jej trpiteľskej forme, ktorú prežíval aj don Beltrami, don Czartoryski, don Variara a sestra Eusebia, inšpiruje aj Alexandru. Ponúkne sa ako obeť Kristovi za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete: „Nemám žiadny iný cieľ okrem toho, aby som vzdala slávu Bohu a pomohla spasiť duše.“
Štyri roky (1938 – 1942), prekonajúc stav trvalej paralýzy, nezišla z lôžka a 182-krát znovu a znovu každý piatok tri dlhé bolestné hodiny prežívala utrpenie Krista. Žiadala o možnosť zasvätiť svet Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a Svätý Otec Pius XII. jej ju aj udelil (31. októbra 1942).
Od 27. marca 1942 až do svojej smrti – trinásť rokov a sedem mesiacov – neprijala žiaden nápoj ani iný druh jedla ako každodenné sväté prijímanie. Túto nevysvetliteľnú udalosť vedecky potvrdili rôzni lekári, neraz aj spôsobom, ktorý bol pre Alexandru veľmi ponižujúci. Bola veľkou mystičkou. V spojení s Ježišom vo svätostánkoch po celom svete zažívala extázy a zjavenia.
Pán chcel, aby jej druhým duchovným vodcom bol salezián don Umberto Pasquale, ktorý uchoval jej cenný denník. Alexandra súhlasila a zároveň sa stala saleziánskou spolupracovníčkou. Vravievala: „Cítim veľkú jednotu so saleziánmi a spolupracovníkmi z celého sveta. Koľkokrát upieram svoj pohľad na diplom príslušnosti k spolupracovníkom a v spojení s nimi obetujem svoje bolesti za spásu mladých! Milujem kongregáciu. Milujem ju veľmi a nikdy na ňu nezabudnem ani tu na zemi, ani v nebi.“
Tisícky ľudí prichádzali k jej lôžku, aby sa konfrontovali s jej slovami. Dňa 13. októbra 1955 zomrela v Balasare, kde je aj pochovaná otočená smerom k svätostánku. Prichádzajú ju sem navštíviť zástupy pútnikov. Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. dňa 25. apríla 2004 v Ríme.


Na duchovné čítanie

Energická facka
Dvanásťročná Alexandra išla slúžiť k istému sedliakovi, ktorý býval neďaleko. Tak to robili mnohé chudobné portugalské dievčatá. Tento surový človek však od nej vyžadoval prácu nad jej sily a okrem toho rozprával a správal sa ako grobian. „Pre každú maličkosť ma urážal a ponižoval pred hocikým. Bola som mladá a od prírody veselá, ale toto ma trápilo,“ spomínala Alexandra.
Alexandra to už nevládala znášať a prv než vypršalo päť mesiacov, odišla. Neostala však rodine na ťarchu, a keďže bola dosť silná, pustila sa do práce na poli. Táto trinásťročná nádenníčka pracovala tak dobre, že dostávala plat ako jej matka. Zdvíhala vrecia s obilím ako dospelý človek. Keď si akýsi ženatý muž dovolil neslušne s ňou žartovať, strelila mu zvučné zaucho. Podobne aj bohatému mládencovi, ktorý ju čakal po práci a chcel sa jej dotknúť, povedala rozhodné nie.
Alexandra dovŕšila štrnásť rokov a stalo sa z nej pekné dievča, mnohí sa za ňou obzerali. Aj gazda, u ktorého slúžila ako dvanásťročná, po nej zahorel hriešnou túžbou a rozhodol sa násilne vojsť do ich domu s ďalšími dvoma kumpánmi.

Skok cez okno
Alexandra spomínala: „Bola som so svojou sestrou a s jednou trochu staršou kamarátkou doma a šili sme. Naraz sme zbadali troch chlapov, ktorí sa blížili k nášmu domu. Diolinda mi povedala:
,Zatvor dvere.‘
Hneď nato začali búchať a rozkázali nám otvoriť.
,Nemáte tu čo robiť, tak vám neotvoríme!‘ odpovedala Diolinda.
Vtedy sme počuli, že udreli nejakým ťažkým predmetom do dverí a vyvalili ich. Dvaja z neželaných návštevníkov napadli Diolindu a kamarátku. Bola som stratená. Rozhliadla som sa po izbe a zbadala som, že okno je otvorené, tak som vyskočila. Bol to ťažký pád, lebo som skočila z výšky štyroch metrov. Pocítila som silnú bolesť v chrbtici. Len čo sa mi podarilo vstať, vytrhla som viničný kôl a bežala som do domu brániť sestru a priateľku. Kolom som mlátila chlapov hlava nehlava a kričala som:
,Preč odtiaľto, vy psi!‘
Nakoniec odišli a my sme sa úplne vyčerpané dali znovu do práce. Zakrátko sa ma zmocnili veľké bolesti, takže som bola dlhšie obdobie odkázaná na posteľ.“
Lekárske prehliadky, namáhavé cesty po nemocniciach viacerých miest. Lekár v Oporte Ján di Almeida matke bez okolkov povedal:
„Ostane navždy ochrnutá.“
Devätnásťročná Alexandra zaľahla a už viac nevstala. Don Umberto Pasquale sa viac ráz stretol s človekom, ktorý ju chcel znásilniť. Napísal: „V jeho srdci je veľká búrka. Jedného dňa mi so slzami v očiach povedal:
,Je to svätica a mojou vinou je prikovaná na posteľ!‘“
Alexandrino zdravé a silné telo, ktoré jej matka prirovnávala k nezbednému kozľaťu, sa navždy stalo nehybnou troskou.

Tajomne kráčala s Bohom
A tu sa začalo vznešené a pre nás nepochopiteľné Božie dielo. Boh z tejto nehybnej trosky vytvoril mystickú obetu vedľa ukrižovaného Ježiša pre spásu hriešnikov celého sveta. Táto dlhá cesta je pre nás, a často bola aj pre Alexandru, nepochopiteľná. Podľa nášho zmýšľania „niečo za niečo“ môžeme len s úctou tušiť a usilovať sa pochopiť, čo sa odohrávalo pri výmene vzájomnej lásky medzi Bohom a jeho Alexandrou. Sám kardinál Emanuel Cerejeira, patriarcha v Lisabone, ktorý mal na starosti neľahkú službu kresťanom z celého Portugalska, napísal, že ho veľmi teší, keď počuje, ako sa jeho meno spája s menom Alexandry.
Spočiatku Alexandra robila všetko preto, aby sa uzdravila. S dôverou sa obracala na lekárov a podriaďovala sa každému liečeniu, ktoré jej radili. Pánu Bohu sľúbila, že keď sa uzdraví, bude po celý život nosiť smútočné šaty, hoci sa jej páčilo obliekať sa luxusne. Matka, sestry a sesternice sa modlili deviatniky a dávali Bohu rozličné sľuby za jej zdravie. Alexandre však sily pomaly ubúdali a ona zároveň cítila, že zosilnieva jej potreba modliť sa a milovať, duchovne sa spájať s Pánom Ježišom. Ponúkla sa Bohu ako obeta za hriešnikov. Túžba po uzdravení sa postupne rozplynula a, naopak, rástla láska k dušiam, ktorým hrozilo zatratenie, a prianie myslieť len na Boha.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO 2003)
 

Ranná meditácia na deň duchovnej obnovy alebo iný deň mesiaca:

„Ty si pre mňa dôležitý,“ hovorí mi Boh Stvoriteľ;

 

   Prijmi celou svojou bytosťou lásku, ktorú ti Boh daroval ako prvý. (Porov. 1 Jn 4,19)

   Zostaň zakotvený v tejto istote, ktorá jediná je schopná dať zmysel, silu a radosť tvojmu životu: ty si pre Boha dôležitý. On ťa obklopuje svojou láskou, stará sa o teba, chráni ťa ako zrenicu svojho oka. „Ujal sa ho a dával naň pozor, striehol ho ako zrenicu oka.“ (Dt 32,10)

Čože je človek, že Pán Boh, Stvoriteľ neba a zeme, naň pamätá? Čím sú synovia človeka, že on sa ich ujíma? A predsa ťa stvoril len o niečo menšieho od anjelov (porov. Ž 8); ale hoci sa nepotrebuje starať o anjelov, o Abrahámovo pokolenie sa stará. Zložme teda naňho všetky naše starosti.

Nikdy sa nevzdiali od teba jeho láska, nikdy sa neotrasie jeho zmluva mieru s tebou. Božie dary a povolanie sú navždy: On si tvoje meno vryl do svojich dlaní. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou.“ (Iz 49, 15-16)

Si dôležitý pre Boha. Prenes toto slovo do hĺbky svojho života, ku koreňu svojho bytia, svojej poslednej starosti a vezmi ho vážne, úplne bez výhrad. Aby si to mohol urobiť, možno budeš musieť zabudnúť na všetko tradičné poznanie, ktoré si sa o Bohu naučil, možno na samotné slovo, a pamätať si iba prázdnotu, ktorú v sebe nachádzaš, hlbokú potrebu, smäd, ktorý ťa navracia tebe samému, najmä v čase skúšky. Sme „adresátmi“ veľkej lásky bez hraníc.

 

 Modlitbový kalendár provincie ASC Slovensko 

 
Pane, počuj moje slová ,      
  všimni si moje vzdychanie.      
  Pozoruj moju hlasitú prosbu,      
  môj kráľ a môj Boh.        
               
  Veď ku Tebe, Pane, sa modlím,      
  za rána počúvaš moj hlas,      
  za rána prichádzam k tebe a čakám. / Žalm 5/  
               
 
               
Deň v mesiaci         ÚMYSEL ZA        
1   Stredisko Bardejov  + za sv.Otca a jeho úmysly  
2   Stredisko BA Daliborovo + provinciálku FMA  
3   Stredisko BA Mamateyová + za PR    
4   Stredisko BA Miletičová + za provinciála SDB  
5   Stredisko Brezno + za delegátov    
6   Stredisko Čajkov + za nenarodené deti    
7   Stredisko Detva + za nové povolania do saleziánskej rodiny
8   Stredisko Dolný Kubín + za miestnu Cirkev    
9   Stredisko Dubnica + za misie      
10   Stredisko Humenné + za mladých     
11   Stredisko Ivanka-Bernolákovo + za všetkých kňazov  
12   Stredisko Košice + vytrvalosť v povolaní    
13   Stredisko Michalovce+predašpirantov ASC    
14   Stredisko Námestovo + za matky v požehnanom stave  
15   Stredisko Púchov + za chorých a trpiacich v salez.rodine
16   Stredisko Poprad + za krstné deti    
17   Stredisko Prešov-Juh + za jednotu kresťanov  
18   Stredisko Prešov-Sever + za tých, ktorí ochabli v povolaní
19   Stredisko Rožňava + za deti ASC    
20   Stredisko Ružomberok + za našich biskupov  
21   Stredisko Sabinov + za tých, ktorí stratili zamestnanie  
22   Stredisko Senec + za dobrodincov salez.rodiny  
23   Stredisko Šaštín + za zosnulých sal.rodiny    
24   Stredisko Topolčany + za zosnulých dobrodincov sal.rodiny
25   Stredisko Trnava + za manželstvá v kríze    
26   Stredisko Zlaté Moravce + za MR celej ASC  
27   Stredisko Zvolen + za kňazské a rehoľné povolania  
28   Stredisko Žilina + direktorov SDB    
29   Provinciu SDB+provinciu FMA      
30   Generalného predstaveného SDB+ašpirantov ASC  
31   voľný úmysel        
               
    Dám Ti učiteľku. Ona ťa povedie a naučí múdrosti.
   
Bez nej každá múdrosť je hlúposťou./zo sna Don Bosca/
 
 
Peter Kertys ASC

 

 
List hlavného predstaveného saleziánov po návšteve na Haiti
List hlavného predstaveného saleziánov po návšteve na Haiti
 
Drahí spolubratia, členovia saleziánskej rodiny, priatelia dona Bosca!
Chcel by som vás poinformovať o mojej návšteve na Haiti počnúc venovaním, ktoré napísali a podpísali spolubratia tejto Vizitatórie v knihe Haiti, obraz krajiny, ktorú mi darovali pri mojom odchode. Pokladám ju nie za chválu svojej osoby, ale za úprimný prejav ich skúsenosti a pocitov, a súčasne za uznanie tým, ktorí zviditeľnili Božiu Prozreteľnosť a dali im pocítiť láskavú a solidárnu Božiu blízkosť:
Behom niekoľkých sekúnd nás hrôzostrašné zemetrasenie položilo na kolená. Apokalyptická katastrofa. Zrúcaniny. Mŕtvi. Krik. Plač. Strach. Znechutenie. Ticho. Vzbura. Tma. Trauma. Bieda. Zúfalosť. Vystreté ruky k inému. Vystreté ruky k Bohu.
„Videl som. Počul som. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil... Vyvedieš môj ľud“ (Ex 3, 7-10).
Don Pascual, ako Pán, aj Ty si videl a teraz vieš. VĎAKA Ti, že si to hneď pochopil. Vďaka za list, ktorý si poslal všetkým saleziánom; vďaka za to, čo nám Tvoje otcovské srdce poslalo. Animovanie iných. Uvedomenie si. Solidárnosť. Bratstvo...
Don Chávez, pred Pánom Ti dôverne hovoríme, že Tvoj spôsob komunikovania, ktorý sa nám veľmi páčil, je „otvorený list Tvojej osoby“. Aké srdce otca! Aká citlivosť!
Vďaka, otče, že si nám neposlal Mojžiša. Vďaka, že si prišiel osobne. Vďaka, že si šiel po stopách Pána Ježiša e reagoval srdcom dona Bosca, aby si mohol s nami kráčať po ceste, ktorá vedie od utrpenia zo straty našich mŕtvych a nezvestných k začatému boju o život, od našich zrúcanín k novému založeniu saleziánskeho diela počnúc konverziou každého spolubrata a komunity.
Vďaka, vďaka, don Pascual!
V dňoch od 12. do 15. februára som navštívil Haiti. Už odprvého dňa zemetrasenia, ktoré 12. januára devastačne a s množstvom mŕtvych zasiahlo väčšiu časť krajiny, bol som v kontakte so spolubratmi prostredníctvom každodenného telefonického spojenia s vtedajším predstaveným, donom Jacquesom Charlesom a donom Sylvainom Ducangem, ktorý mal koncom januára nastúpiť na jeho miesto ako nový predstavený. Úradne som oslovil provinciu z Antíl: konkrétne som požiadal provinciála, dona Víctora Pichardiho, aby hneď odcestoval do Port-au-Prince a vytvoril spojenie pomoci; okrem toho som celej Kongregácii poslal list informujúc o dramatickej situácii našich spolubratov prosiac všetky domy, diela a provincie o solidaritu, aby sme dokázali čeliť naliehavej situácii, ako aj budúcej rekonštrukcii; nakoniec som zmobilizoval všetky misijné prokúry, na čele s New Rochelle v USA. Musím povedať, že som sa stretol s veľmi kladnou a príkladnou odpoveďou pri všetkých týchto krokoch, za ktoré vyjadrujem svoju vďačnosť a o ktorých musím vydať pozitívne svedectvo.
Predsa však som pokladal za nevyhnutné, dôležité a významné osobne navštíviť Haiti a vyjadriť cez osobu hlavného predstaveného blízkosť, bratstvo a solidárnosť kongregácie. Zblízka som chcel mať účasť na utrpení a neistote, v ktorej žije celé obyvateľstvo. Túžil som lepšie poznať situáciu úplne alebo čiastočne zničených saleziánskych domov, najmä tých v oblasti Port-au-Prince a spolu s predstaveným Vizitatórie a jeho radou uvažovať o voľbách, ktoré bude treba urobiť pre najbližšiu budúcnosť.
Aj keď pilot helikoptéry pri príchode do Port-au-Prince krúžil nad najviac zničenou oblasťou, čo mi hneď pomohlo cez panoramatický pohľad zhora vytvoriť si celkový obraz o situácii, predsa však iba cestou autom som si overil do akej miery boli budovy zničené, a keď som chodil pomedzi ruiny, mal som možnosť efektívne zhodnotiť dramatickosť zemetrasenia, ktoré zasiahlo toto bezbranné a na takúto udalosť nepripravené obyvateľstvo.
Zostal som zdesený, keď som videl šírku zničenia, apokalyptickú krajinu smrti, utrpenia a zúfalstva. Národný palác, symbol pýchy a moci, sa doslova zrútil a vo vzduchu zostali iba jeho stĺpy, a podobne aj iné budovy ministerstiev. Z katedrály zostalo stáť iba priečelie a bočné steny, strecha a stĺpy ľahli zemou. Zdalo sa akoby mesto počas tých 28 sekúnd silného zemetrasenia stratilo hlavu a srdce. Práve tak to presne bolo, pretože od tejto chvíle a naďalej absolútne chýbalo vedenie štátu, a život ľudí, aj keď podstatne paralyzovaný, ide dopredu skôr zotrvačnou silou a bojom o prežitie než organizáciou spoločnosti, ktorá by ho mala podporovať a byť mu na pomoci.
Keď som počúval svedectvá tých, ktorí zemetrasenie prežili a najmä tých, ktorí utiekli pred smrťou po tom, čo celé hodiny alebo dni strávili v pasci ruín stien, dlážok, stropov a múrov, a keď som pohľadom postupne zachytával zničené budovy a domy, usiloval som sa počuť Boží hlas, ktorý ako krv Ábela kričí hlasom tisícok mŕtvych pochovaných v spoločných hroboch alebo ešte pod ruinami. Usiloval som sa počuť Boží hlas, ktorý hovoril cez hluchý hluk tisícov osôb, ktoré živoria pod stanmi čo im darovali medzinárodné organizácie alebo si nejakým spôsobom zhotovili z rôznych kusov handier. Usiloval som sa otvoriť si uši a srdce a počuť výkrik Boha, ktorý sa nechával počuť cez hnev a pocit bezmocnosti tých, ktorí vidia, že všetko to, čo vybudovali – či už je toho mnoho alebo málo –, sa stratilo v dyme, v ničom. Počíta sa, že bez strechy nad hlavou zostalo od 300 do 500 tisíc ľudí.
Je pravda, že zemetrasenie s magnitúdom 7,5 stupňa spôsobuje otras nespočítateľnej devastačnej sily, ale pravdou je aj to, že aj v tomto prípade zničenie a úmrtia boli ešte ničivejšie z dôvodu biedy v každom zmysle slova. V takýchto podmienkach nie je možné vybudovať život dôstojný tohto pomenovania a ani stavby na bývanie, ktoré by boli istejšie a odpornejšie voči takémuto druhu násilného živlu prírody. Preto nemôže byť dnes výzvou iba otázka opätovného vybudovanie múrov zničených budov, domov a kostolov, ale znovuzrodenia Haiti s podmienkami skutočne ľudského života, kde práva, všetky práva, sú pre všetkých a nie len privilégiom niektorých.
Takmer úplná absencia vlády necháva ľudí ochromených utrpením, podliehajúcich úzkostiam a zúfalstvu, blúdiacich po uliciach bez „kompasu“ a cieľu. Hlboký dojem zanechalo na mne neustále chodenie ľudí, ktorí sú „pútnikmi“ boja o život. Aj v prípade Cirkvi smrť arcibiskupa, generálneho vikára, kancelára, 18 seminaristov a 46 rehoľníkov a rehoľníc, spolu so zrúcanými domami, školami a asistenčnými strediskami sú bolestnou stratou pastierov, výrazne potrebných pre tento ľud.
Bohužiaľ prakticky sa už pominul „okamih správy“, keď sa Haiti nachádzali v strede javiska dejín ako padnutá obeť na zem, na ktorú sa sústredila pozornosť veľkých televíznych sietí a novinárov, vždy poľujúcich po udalostiach, ktoré vedia zvýšiť televíznu sledovanosť. Dnes sa mesto nachádza v oveľa väčšom chaose než predtým. Treba obdivovať aj náboženské cítenie, ktoré haitskému ľudu pomáha stretať sa pri modlitbe, čo teraz silne využívajú protestantské sekty, ale udivuje aj snaha vrátiť sa do normálneho života, keď sa v podstate všetko zmenilo.
Aj keď táto naliehavá situácia môže trvať ešte aspoň ďalšie dva mesiace, podľa názoru tých, ktorí riadia túto etapu práce, nadišla hodina vysúkať si rukávy a začať s obnovou krajiny, aby sa mohla znovu zrodiť z popola. Ide o veľkú príležitosť, ktorá sa ponúka tejto chudobnej krajine, starobylej „perle Antíl“.
Aby sa tento sen stal skutočnosťou, nezačína sa od nuly, ale „in primis“ - od samotných Haiťanov, ktorí sú povolaní viac ako kedykoľvek predtým stať sa protagonistami novej etapy svojich dejín. Nie sú sami. Naopak, je potešujúce vidieť veľké množstvo organizácií (celkovo okolo 80) seriózne zaangažovaných v tejto naliehavej úlohe spolu s veľkým počtom ľudí dobrej vôle, túžiacich rozsievať nádej a budovať budúcnosť haitského ľudu.
Tento protagonismus samotných Haiťanov je absolútne nevyhnutný, aby mohli prekonať nielen sklon k rezignácii, ktorá je tak trochu ich typickou kultúrnou črtou, ale aj absolútnu závislosť na cudzine, čo by mohlo viesť k pokušeniu hier o moc a zbaviť Haiti ich suverenity.
Preto otvorenosť našich domov, aj keď sú vážne poškodené – mám na mysli domy saleziánov – a ochota prijať bezprístrešných tak, aby sa u nás dobre cítili napriek tomu, že prežívajú svoju tragédiu, a prijať aj občianske organizovanie týchto táborov bezprístrešných, ako aj rozhodnutie žiť s nimi v stanoch ako oni, mi urobilo veľkú radosť a som hrdý na svojich bratov saleziánov.
Kiežby by Pán chcel zmeniť tento súboj, ktorý naplnil smútkom všetky rodiny na Haiti, na spev a tanec radosti. Nebolo by spravodlivé, ani zodpovedné nechať padnúť do ničoho, do prázdna, do neplodnosti smrť desiatok tisícov obetí, ako aj stratu všetkého, čo vlastnili tí, ktorí sa bez ničoho ocitli na ulici.
Z našej strany vnímame, že je potrebné angažovať sa v obnove krajiny, ale aj znovu založiť kongregáciu cez prítomnosti, ktoré by odpovedali na očakávania a potreby haitskej spoločnosti, Cirkvi a mladých.
Povedal som, že skôr ako o vybudovanie stien a múrov, ide o zmenu zmýšľania.
Štát sa musí tak zmeniť, aby mohol zaistiť dôstojný život pre všetkých svojich občanov, garantujúc im všetky práva a odstrániac nespravodlivosť, korupciu, biedu, bez ideológií a s prejavmi autentickej demokracie.
Avšak aj Cirkev, a v rámci nej aj zasvätený život, sa musia zmeniť, usilujúc sa o silnejšiu totožnosť, vernosť Ježišovi a jeho evanjeliu, dobre integrujúc evanjelizáciu, ľudský rozvoj a premenu kultúry i spoločnosti.
Z tohto zorného uhla som spokojný s formou, akou predstavený vizitatórie a jeho rada zabezpečujú chod vecí v tejto situácii. Zorganizovali pomoc (postarali sa o stany, jedlo, vodu, psychologickú a duchovnú pomoc) pre všetky bezprístrešné rodiny, ktoré našli útočisko v Thorland, Pétion-Ville, Delmas, Cité Soleil. Snažili sa pomôcť zamestnancom našich komunít a diel. Postarali sa aj o spolubratov v tých našich domov, ktoré sa stali neobývateľné: Fleuriot, provinciálny dom, Gressier, ENAM [Ecole Nationale des Arts et Métiers – to jest Národná škola umení a remesiel, zahŕňajúca základnú a odbornú školu, oratórium, mládežnícke skupiny a pod. – pozn. prekl.].
Do života uviedli bezprostredný plán, ktorý počíta s reorganizáciou vizitatórie na všetkých úrovniach, vrátane nového založenia diel, revízie pastoračného zámeru vo všeobecnosti ako aj v určitých prostrediach, majúc vždy na zreteli najmä potreby spoločnosti, Cirkvi a mladých.
Po obídení miest zemetrasenia a vypočutí dostupných informácií týkajúcich sa našich diel, nevyhnutne bude treba urobiť previerku, či sú jednotlivé domy a diela, ktoré zostali stáť na nohách, ešte obývateľné. Následne bude treba:
- zaistiť ochranu všetkých diel, z ktorých niektoré už boli vybrakované, vybudujúc zrútené ohrady;
- všetko znovu vybudovať spolu s OPEPB [Opera delle piccole scuole di Padre Bonhem – Dielo malých škôl otca Bonhema – pozn.prekl.], nachádzajúce sa vedľa ENAMu, ako aj tie v Cité Soleil, čo znamená, že treba vypracovať nový celkový plán školy v Lakay e mládežníckeho strediska;
- umiestniť ENAM tak, aby bolo možné vybudovať Stredné odborné učilište, ktoré by vedelo odpovedať na dané potreby a obrátiť tak stranu v dejinách tohto diela: z toho dôvodu treba hľadať to najlepšie miesto;
- znovu vybudovať mládežnícke stredisko v Thorlande a viacúčelovú halu;
- znovu vybudovať farnosť v Cité Soleil a mládežnícke stredisko;
- znovu vybudovať spálňu a triedy školy v Gressier;
- znovu vybudovať časť základnej školy v Pétion-Ville;
- znovu premyslieť dielo v Fleuriot, berúc do úvahy potreby domu pre ponovicov a študijného strediska;
- umiestniť provinciálny dom inde a súčasné sídlo prenechať komunite zo Cité Soleil;
- zjednodušiť komplex diel vo Fort-Liberté uprednostniac Stredné odborné učilište, Školu pre formáciu učiteľov, ktorá je strategická a nevyhnutne potrebná pre formáciu nového typu vychovávateľov, ktorých Haiti potrebuje a Ošetrovateľskú školu, ktorá ako jediná zostala v krajine;
- urobiť rozlišovanie ohľadom budúcnosti Poľnohospodárskej školy „Vincent’ di Cap-Haïtien“, nachádzajúcej sa na území, ktoré nám nepatrí a umiestniť ju v Tosià alebo v Gressier, kde sme vlastníkmi veľkého pozemku. Nateraz nech funguje s tými výchovnými službami, ktoré ponúka;
- urobiť rozhodnutie ohľadom Baudinu (dom noviciátu, ktorý de facto nefungoval a ak, tak iba tri roky): buď ho darujeme Haitskej biskupskej konferencii pre nejaké jej stredné učilište alebo ho treba predať.
To však neznamená, že sa bude musieť urobiť všetko a v tom istom časovom rozpätí. Bude treba zostaviť hierarchickú postupnosť v tom, čo sa plánuje urobiť. Môžeme počítať s už existujúcou disponovanosťou Talianskej občianskej ochrany, ktorá vyjadrila svoj úmysel a spokojnosť s tým, že môže s nami úzko spolupracovať, ale aj s milodarmi, ktoré už prišli z prokúr, medzinárodných organizácií, provincií alebo jednotlivých domov, biskupských konferencií a dobrodincov.
Vzhľadom na prítomnosť a budúcnosť provincie jej prioritou nech je snaha pokračovať vo fungovaní tých škôl a mládežníckych stredísk tam, kde sú ešte funkčné a vybudovať alebo čo najrýchlejšie zrekonštruovať tie poškodené. Starostlivosť o mladých a o ich výchovu zostáva absolútnou prioritou tým viac, že v hre je potreba vytvoriť novú kultúru prostredníctvom novej výchovy, schopnej vybudovať nové Haiti.
Toto všetko si urgentne vyžaduje personál schopný tieto práce koordinovať. Je to súčasne aj príležitosť, aby mohol dobre začať fungovať „Úrad pre plánovanie a rozvoj“ tejto našej vizitatórie. V každom prípade priamym zodpovedným za akciu „rekonštrukcia Haiti“ je – čo je správne – predstavený vizitatórie don Sylvain Ducange, s ktorým spolupracuje Fr. Mark Hyde, riaditeľ Misijnej prokúry v New Rochelle, poverený jej koordináciou a udržiavaním kontaktov s organizáciami zaujímajúcich sa o rekonštrukciu krajiny.
Budúci rok slávi vizitatória blahoslaveného Filipa Rinaldiho na Haiti 75. výročie prítomnosti v tejto krajine. Pre haitských spolubratov to bude autentické jubileum a kiežby sme počas tohto ich výročia mohli vidieť opätovné založenie charizmy ako obnoveného daru zo strany Boha pre haitskú mládež.
Jubileum je aj príležitosťou pre konverziu: to znamená byť si vedomý nielen svojich hriechov, ale aj hriechov komunity a inštitúcie, nakoľko sme nedokázali do hĺbky prežívať našu totožnosť zasvätených apoštolov a z duchovného i apoštolského projektu dona Bosca, zadefinovaného v stanovách, sme nedokázali vytvoriť autentický evanjeliový projekt života.
Kým vyjadrujem svoju povďačnosť kongregácii, našim misijným prokúram, nám blízkym medzinárodným organizáciám, dobrodincom a sympatizantom saleziánskeho diela za ich veľkodušnosť a iniciatívnosť s akou odpovedali na môj predchádzajúci list, všetkých pozývam pokračovať v snahe vyjsť v ústrety obrovským potrebám tejto krajiny, ktorá sa ocitla v krajnej núdzi.
Panne Márii zverujem túto novú etapu dejín. Ona nech je našou vodkyňou, aby sme mohli túto úlohu zvládnuť. Nech vám všetkým vyprosí Božie požehnanie.
S láskou a úctou v donovi Boscovi
 
Don Pascual Chávez V., SDB
hlavný predstavený
 
Rím, 25. februára 2010
 
TOPlist